Náhledy fotografií ze složky obrázky k příhodám
Komentáře
Přehled komentářů
Ulice kterými procházel byly ještě v tuto dobu skoro prázdné, pohraniční město Cheb se pomalu probouzelo do pracovního dne.
Na hlavní ulici, před vinárnou Appolo, stála na chodníku šatnářka Fanynka a hádala se tam s nějakým opilým němcem, který jí nechtěl zaplatit za přišití utrženého poutka u kabátu.
Musela mu uhnout, aby se svým nákladem prošel a stačila poznamenat „Co se tu motáš ty fogl s tou velkou futrál. Nestačí, že děláte v noci kravál!“
Při cestě městem ještě potkal železničáře ČSD, který šel do služby. Ten se usmíval nad tím, jak se prohýbá po ránu pod dlouhým pouzdrem na rameni a rýpnul si do něj slovy „Jen to chlapče s tou kulturou po ránu nepřeháněj, do kina se chodí až večer a jdi radši do pelechu !“
Celou cestu měl strach, aby útvar ze shromaždiště neujel a on nemusel v pochodu s tímhle těžkým břemenem pokračovat někam jinam.
Naštěstí byli všichni na určeném místě. Snažil se nenápadně dostat k velitelskému vozu. Když už se chystal strčit do něj zástavu, vylezl z vedlejšího štábního auta velitel útvaru, doprovázený nějakým plukovníkem. Ten se ho zeptal, co tam pohledává a když se mu snažil vysvětlit, že střeží zástavu útvaru, plukovník mu nařídil „Tak mi teda ukažte tu vaši zástavu!“
Skutečně nádražák, kterého potkal cestou, měl pravdu. Uvnitř pouzdra bylo místo zástavy složené promítací plátno.
Velitel útvaru zbledl, málem upadl, plukovník se dal do smíchu a povídá „ Alespoň si ji neušpiníte, při kontrole na štábu jsem si všiml, že i při vyhlášení poplachu zůstala zástava viset ve vitríně na štábu. Nějak jste na ni pozapomněli, vy chytráci!“
Ukázalo se, že pro ni neposlal dozorčí útvaru, protože si myslel, že už je uložena v jeho služební místnosti, v pouzdře, které tam již bylo.
Ve skutečnosti si tam promítací plátno den předtím uložil důstojník kulturně výchovné činnosti, s tím, že je ráno odveze na pracoviště odloučené jednotky, kde mělo být večer polní kino.
Vše dobře dopadlo, útvar nemusel být rozpuštěn pro ztrátu zástavy.
Re: Re: Ohlas
(Miloslav Brož, 21. 10. 2012 20:40)
p.Šmakal díky za ohlas, ty epizody které zveřejňuji mají reálný základ, jsou však upraveny (spíš zjemněny), mají připomenout dobu počátku 70-tých let
u VÚ 8522 Cheb ,spíš z té humorné stránky, snad je to i v téhle podivné době lepší. Dovolím si návazat třetí epizodou s názvem Dvě písmena.
cesta tam
(Miroslav hargaš, 12. 10. 2012 20:24)Bol septembrový večer a ja som stál na stanici v Novom Meste nad Váhom.Po rozlúčke s rodičmi a nastávujúcou manželkou som sa započúval do pesničky Slovenské mamičky ... ktorú tam na harmonike hral zhodou okolností môj bratranec ktorý vyprevádzal svojích kamarátov na vojnu.Nasadli sme partia Turancov do rýchlika smer Bratislava, samozrejme sa rozhovory týkali toho čo nás asi čaká a neminie.Po príjazde do BA sme si skočili do bufetu a čakali na mimoriadny vojenský vlak ktorý mal východziu stanicu v Štúrove a konečnú v Plzni.Veľká tlačenica a nervozita prepukla na prvom peróne pri príchode vlaku.Keď sa všetci odvedenci nasáčkovali do vlaku a výpravca dal plácačkou povel k odchodu, tak vtedy som si uvedomil že mi končia najkrajšie chvíľe.Vlak sa rozbehol po výhybkách na Brno a postupne priberal nových odvedencov.Samozrejme že vo vlaku pivo, víno, tvrdé kolovalo.V Tišnově niekto zatiahol ručnú brzdu, asi sa mu nechcelo do pakárne, ani sa mu nečudujem.Postupne kamaráti vystupovali až som do Plzně dorazil sám.Tam sme ráno prestúpili na vlak do Chebu.Po asi dvoch hodinách nás uvítala Chebská stanica, kde nás lietačka čakala s transparentom VÚ 8522.Tak sme si nastúpili do trojstupu a cválali ranným zahlmlením Chebom do kasárni.Po vstupe cez bránu sa z okien práporu ozývalo:dzobáci tešte sa, už vás očakávame a pod.No fakt situácia silno depresívna.No a už to išlo, k lapiduchom na prehliadku, do pozadia vrazená protitetanovka, holič, sprcha, odovzdanie civilu a naloženie do PV3S smer Vízo.
Taxikem až pred rotu
(Vl. Křovaček, 22. 9. 2012 17:09)V roce 1963 po pijatyce na Myslivně jsem se nechal odvez taxikem do kasáren tankistů na bráně jsem zaŕval ať to zvednou a ten ktery tam sloužil se asi strachy posral . Taxikař poslechl a dovezl mi až před rotu. a pruser žadnej velitel byl Dyonys Kačmar. Dedacis@seznam. Cz
Re: Hrůza
(fydo, 21. 9. 2012 19:16)to se mohlo stát v roce89 na 7 rotu byli převeleni všichni problémový z 9a8roty které byli pak doplněny mladými bylo to opatření proti šikaně ja jsem byl na 9rotě a domu jsem šel na jaře89
Re: Re: Hrůza
(specku, 21. 9. 2012 19:17)Zdravím tedy supráka! Ano, je to drsná vzpomínka na rok 89". Původně jsem byl zařazen na 8 msr. třetího praporu.
Re: Hrůza
(Robo, 21. 9. 2012 19:23)V tej dobe 85-87 to bola lampasácka vojna, blížil sa rok 89 a tušili, že k niečomu dojde. Major Fojtík a kpt. Blecha - to bol postrach. V nedelu bol budíček o siedmej a my sme samozrejme lehnili na bydlach a on chodieval občas na kontrolu, potichu jak liška, keď zareval: „co to má znamenat?“ Už sme skákali z bydiel. Nadporučík Miksa - jeho slová: „je tady humus, bordel, filcky, anarchie a nekázeň!“ Boli to správny chlapi. Mali sme do civilu nejakých 60 dní a hrozilo mi sedem ostrích basy, ale Šantruček to zahladil.
Re: Hrůza
(Miroslav hargaš, 22. 9. 2012 14:08)Ešte teraz mám pri spomienke na Miksu husaciu kožu.Bol mi veliteľom roty v príjimači na Víze.
poručík, znamená být po ruce
(Lubomír Šmakal, 28. 8. 2012 20:03)Na vojne sú najkrajšie roky, keď ste , v prípade dôstojníkov, len nič netušiace, naivné poručícke embrio. To jest, než, ako hovoril mjr. Bartoň, zložíte doupovskú maturitu. Dostávate úkoly, nad ktorými vám zostáva rozum stáť a plníte ich viac intuitívnen než z rozumu. Tak som v lete roku 1978 dostal za úkol zostať v Doupovských horách s niekoľkými provoznými tankami a ich vodičmi. Celý prapor nasadol na autá a nechal nás, pekne zoradených na doupovskej lúke s tým, že druhý deň príde technik praporu, tanky presunieme na vlečku do Podbořan, navagonujeme a presunieme do Chebu. Na prežitie sme vyfasovali každý jedno KDP, pár bochníkov chleba a bola nám ukázaná studnička, z ktorej sme si mohli naberať vodu. Noci boli teplé a mi tankisti sme si vedeli vždy dobre ustlať v maskovačke na motore tanku. Prvá noc a deň bol celkom nudný piknik a keď vojaci vytiahli svoje NZ rumu, stali sa aj celkom príjemnými. Ani nám nevadili, že na druhýdeň nikto neprišiel a presun sa nekonal. Ďalší deň, po zaslúženom spánku a loku vody zo studničky, sme zistili, že máme na desať ľudí a jedného dôstojníka len polku bochníku chleba. Napriek tomu, že som mužstvo utešoval, že technik praporu každú chvíľu dorazí, mi mužstvo po vytriezvení, čo trvalo zhruba do obeda prestalo veriť a už nebolo ani toho pol bochníka. Tak som sa, ako hodnostne najvyšší, s pocitom zodpovednosti za zverených vojakov vydal zháňať nejaký proviant. Vedel som, že v tábore, ktorý sme opustili, bol ubytovaný nový útvar, len boh vie odkiaľ. Od toho tábora sme boli zhruba 5 km. Nezostalo mi, len sa tam vydať peši, tank som sa ako dopravný prostriedok nepoužil, asi som bol blbý. Tak ako sú doupovské letné noci chladné, tak sú dni horúce a potácať sa v odeve vz,60 v pravé poludnie nebolo nič príjemné. Asi po hodine som sa z, jazykom na opasku doplazil do tábora a zamieril rovno ku kuchyni, kde práve dokončovali výdaj stravy. Smedný a hladný som absolvoval kolečko od praporčíka v kuchyni, cez zástupcu pre týl až po veliteľa daného pluku. Všetci mali úžasnú prču z toho, že nejaký pluk zabudol na Doupove desať tankov s vodičmi a jedného poručíka k tomu. Nakoniec mi ten veliteľ pluku povedal, že si mám zobrať várnice a v kuchyni mi nejaké zbytky dajú. Nemal som žiadne várnice a tak sme sa dohodli, že hladné mužstvo privediem. Potom som sa ešte pokúšal dovolať do Chebu, neboli mobilné telefony, tak som sa nedovolal. Vyrazil som na spiatočnú cestu a keď som prišiel do našeho ležoviska, načiel som tam desať ožralých mátoh. Jedlo nenašli, rum áno. Nemali už ani chuť, ani silu, absolvovať desať km kvôli nejakému gáblu. Prišiel som na to, že do najbližšej dediny to bolo len 3km, ale bola tam len hospoda, nie obchod. Tak sme prežili zhruba 4 dni kempovania, než k nám dorazil nejaký major z divízie, ktorého som z videnia poznal a chcel po mne požičať č tanky na výcvik riadičov. Ako poručík som majora poslúchol a on mi tanky behom hodiny vrátil, chybička bola v tom, že jeden mal zadrený motor, čo bola vlastne MÚ. Naraz sa ľady pohli a do večera bola u nás vyšetrovacia komisia, zložená z mjr. Bartoňa a ešte nejakého dôstojníka z technickej skupiny pluku. Keď našu skupimku v podvečernom šere uvideli, bolo im šetko jasné. Ešte do polnoci prifrčal osobne provianťák, ktorý nám dal každému krabicu tatraniek a ďalšie dobroty a do rána tam bola poľná kuchyňa, ktorá nám vyvárala ako v hoteli. MÚ sa uhrala do stratena. To bola prvá skúška z doupovskej maturity.
poručíci drevorubači
(Šmakal Lubomír, 12. 8. 2012 21:59)V roku 1977 sme k tankovému praporu nastúpili traja noví poručíci, por. Jožko Lofler, ako technik praporu, por. Dostál , ako veliteľ 2.tr a ja, ako eliteľ čatz na 3.tr. Na prvom zimnom vyvedení, ktoré sa konalo na Doupove, nás v rámci poznávania miestnej krajny, poverili presunom tankov z tábora, meno si nepametám, na strelnicu Metikalov. Ako skúseného sprievodcu nám pridelili technika 1.tr por. Toníka Šperla. Celá kolona čítala 4 tanky 4 roch poručíkov a 4 roch vodičov tankov. Ostatní členovia osádok zostali v tábore. NŠ praporu, npor. Valtr, nám celkom presne popísal cestu, ktorá nebola dlhšia, než nejakých 10.km. Stále nám opakoval, že sa musíme dostať na prejazd číslo šesť, za ním sa dáme do ľava a narazíme na cestu priamo na strelnicu. Celý presun mal trvať nejakú hodinku, vzhľadom k zimným podmienkam a stavu tankových ciest. Tak sme hneď po obede vyrazili na zdanlivo príjemný výlet. Nad Doupovom vysela povestná mliečna hmla a tak náš horský vodca zablúdil hneď, ako sme vyrazili z parku techniky. Asi to bolo tým, že namiesto doľava vyrazil do prava. Po niekoľkých kilometroch sa nám, nováčkom podarilo Toníka cez vysielačky presvedčiť, že by sme to mali asi otočiť. Po otočení sme zastavili a urobili veliteľskú poradu, na ktorej sme našeho vodcu presvedčili aby to skutočne otočil. Vyrazili sme čo najrýchlejšie do hustej hmly a aj nám začiatočníkom bolo asi po hodine divokej jazdy Doupovským cvičišťom jasné, že Toník vôbec netuší, kde sa nacházame. Opeť sme zastavili, dali hlavy dohromady( štyria poručíci, to už je nejaký potenciál) a snžili sa zistiť, kde vôbec sme. Pre jednoduchosť presunu sme si nevzali žiadnu mapu. Toník nám neurčito ukazoval do hmly a tvrdil, že tam niekde je prechod čislo šesť. Po ďalšej asi pol hodine sme narazili na asfaltku, Toník nám do vysielačky povedal, že už za chvíľu sme tam a vyda sa kopírovať asfaltku až sme dorazili k zrúcaninám mesta Doupova, zastali sme a vtom nás dohonil npor. Valtr, ktorý už dve hodiny jazdil od prechodu č. 6 po Doupov, aby nás našiel. Mali sme sa otočiť o 180 stupňov, ísť pori asfaltke a naraziť na prechod, po prejdení cesty sme mali asi po pedesiatych metroch odbočiť do ľava a naraziť na hľadanú cestu. Všetko prebiehalo podľa pokynov NŠ, až na to, že Toník miesto doľava odbočil do prava. My sme mysleli, že pozná nejakú skratku, tak sme išli veselo za ním, až sme došli zase k Doupovu, kde nás už opeť čakal NŠ. Znovu nás otočil vysvetlil cestu a vyrazil na prechod č.6. Ke´D sme tam dorazili my bola už tma . Už po niekoľkýkrát nám všetkým NŠ vysvetlil cestu, my sme nasadli a vyrazili. Skutočne, asi po pedesiatych metroch bola odbočka tankovej cesty, ale tonda pokračoval veselo ďalej rovno. Zrejme si vypol aj vysielačku, pretože sme ho nemohli zastaviť. Tak až po dlhšom čase zastal, opeť rituál porady a Toník nám oznámil, že už vie, kde sme a aby sme išli za ním. Teraz skutočne odbočil do ľava a po asi dvesto metroch sme všetci zapadli v bahne. Po rôznych pokusoch o vytiahnutie tankov sme museli zobrať sekery, píly a isť do tmy a hmly hladť stromy, odpíliť ich a pomocou nich sa vyprostiť. Trvalo nám to niekoľko hodín a všetci sme boli od hlavy až k pate od bahna. Až po tomto martiriu sme zbavili Toníka velenia, vrátili se na prechod č.6, kde nás čakal npor. Valtr , ktorý nám dal ako veliteľa kolony vojaka zakladnej služby, ktorý nás behom desiatich minút dostal na tankovú strelnicu n Metikalove. Do tábora sme prišli akurát na raňajky a stali sa terčom oprávneného posmechu. Tak skončila naša prvá poznávacia tanková jazda Doupovom.
Spomienky iných.
(Ivan Slovík, 25. 6. 2012 21:22)
Už som to tu opísal, ako sme strávili v Chebe noc pred odhalením pamätnej tabule. Pri tej krátkej noci a veľa alkoholu, sa mi spomienky oživovali lepšie , ako keď ich sám len tak z ničoho lovím v pamäti.
Stretnutie s kolegom Smrekom i keď služobne o rok mladším, bolo na spomienky veľmi bohaté. Jeho slová: zažil som na vojne všeličo, ale čo si povystrájal ty s kolegom Krojcrom, to je neuveriteľné. Vy dvaja ste boli výkvet vo vymýšľaní blbostí a prúserov , ale dodnes mi je záhadou , ako Vám to všetko v pohode prešlo. Tu je jedná príhoda, ktorú sa mi po 32 rokov v tú noc pred odhalením tabule snažil pripomenúť kolega Smrek.
Príbeh sa odohral začiatkom jari 1979 .Vraj som celý vychechtaný dorazil do kina, že mám dobrý nápad, nakoľko nejakému mladému od nás z Oravy ukradli plynovú masku a on ma z toho prúser. Vraj keď mu ju donesiem, tak mi zaraz dá peniaze na fľašu pálenky, nakoľko výkoňák mu chce dať novú masku , ale za 500 Kčs a toľko peňazí on nemá. Ja som masku nemal, tak som ju chcel zobrať od Smreka , alebo Krojcra. Kolega Krojcr okamžite reagoval a povedal, donesiem ti šéfovu / čiže mjr. Mojžiša / masku a on nech sa stará. Tak sa aj stalo a Krojcr zobral z kancelárie IKVČ mjr. Mojžišovi plynovú masku, ktorú som ja odniesol mladému a z inkasoval za ňu 100 Kčs, ktoré sme v ten večer išli utratiť do miestnych výčapných podnikov. Asi za mesiac po tom dorazil do kina nešťastný mjr. Mojžiš , s tým,že mu nejaký debil na štábe z kancelárie ukradol masku a či mu nevieme zohnať novú plynovú masku. Krojcr opäť rýchlo zareagoval a povedal mjr. Mojžišovi, že to nie je problém a masku mu na druhý deň donesie, čo sa aj stalo a mjr. Mojžiš nás pochválil , akých ma schopných vojakov.
Asi za ďalší mesiac v jedno poobede , si vojak Smrek zabíjal nudu spokojným pochrapkávaním v kine na stoličkách, keď sa zrazu v kine rozvalili dvere a v nich sa zjavil maximálne nasratý mjr. Mojžiš a zreval: kde sú tí dvaja, ja ich prorazím, ja ich naozaj prorazím. Čo sa stalo, spýtal sa Smrek mjr. Mojžiša. Predstav si Smreku, dnes nám z divízie pískli na štábe chemický poplach a všetci sme museli vybehnúť na chodbu a nasadiť si plynovú masku, no a všetci mali masky lícnice, ktoré sa vtom čase na vojne používali, len já jsem tam stál jako vúl ,..jako vúl s maskou s tým dlhým chobotom, ktorá sa používala niekedy v pädesiatich rokoch. Chemik z divízie ma zdrbal ,ako malého chlapca,... ja ich naozaj prorazím. Keď nám to dvom Smrek večer oznamoval, čo nás čaká na druhý deň, že bude pojeb od šéfa, my sme si z toho nič nerobili , ale naopak podgurážení alkoholom z vychádzky , sme išli so strašným rehotom spať.
Niečo sa mi po tých 32 rokov , okolo tej masky niekde v diaľke pripomínalo, ale ozaj len pripomínalo. Po odhalení tej pamätnej tabule sme spolu ja , Smrek a ppluk. Mojžiš sedeli a spomínali na bujarú vojenskú minulosť a ja som sa ppluk. Mojžiša opýtal, že či ten príbeh s tou maskou je pravda, lebo sa mi to nejako nepozdávalo, myslel som si že Smrek to zveličuje. Ppluk. Mojžiš okamžite zareagoval a opakoval slová z pred tridsiatich rokov. Ja keby som Vás bol vtedy našiel v kine, tak by som Vás bol naozaj prerazil,.. ja som tam na tej chodbe fakt stál jako vúl, -ha,ha,ha.... zaznelo z naších hrdiel aj po tridsiatich rokoch.
Pekné spomienky fakt,- vďaka pán Mojžíš, boli ste veľmi dobrý veliteľ -- v tom je aj vysvetlenie Smrekovej záhady, že prečo nám tie všetky prúsery na vojne tak ľahko prešli.
Šikana
(Šmakal Lubomír, 4. 6. 2012 12:10)
Dost se toho tady napsalo o šikaně a hlavně o šikaně na tankovém praporu. Dovolte mi tedy krátké zamyšlení na toto téma.
Říká se, a já tomu věřím, že šikana existovala a existuje v různých formách od školky až po civilní pracoviště, ale při výkonu vojenské služby se projevuje v té nejhrubší formě. Všichni víme, že existovala tzv. mazácká, nebo lampasácká vojna. Při mém příchodu na tankový prapor tam vládla podle mne mírná mazácká vojna, kterou dělali hlavně střelci tanků, kteří si coby nabiječi, užili nejvíc šikany. Tankový prapor byl mimo hlavní kasárna a tak mohl byť pohyb lampasákov, hlavně v mimopracovní době dobře monitorovaný a tak nešlo vojíny v jejich hrátkách překvapit. Na tankovém praporu bxlo nejhorší to, že všechny ty sahary a další pokyny mazáků plnil jenom nabíječ a musel obsloužit další tři členy osádky.
Vzpomenu jeden případ, který byl z mého hlediska nejhorší a který jsem velice těžko přežíval.
Na jaře 1984 byl pluk vyvedený na Doupově a po třech týdnech absolvoval třídenní plukovní cvičení, které začínalo nástupem pluku v 6 hodin ráno.
Večer před tím, zrovna, když jsem měl poradu s veliteli rot, přivedl mi mjr. Chvojka dva nabíječe z 3.tr., které velel por. Širůček, že se mu přišli stěžovat, že jsou na rotě šikanováni. Vojáky jsem posadil do předsíně a pokračoval v poradě, která po půl hodině skončila. Vojáci v předsíni nebyli, nebyli ani na večerní kontrole počtů a ani na večerce. Vydal jsem příkaz vojáky najít za každou cenu, můj ZVP kpt. Pala vzal UAZ a projížděl do nedaleké vesnice, zda neutekli. Vojáci se do rána nenašli a tak jsme nastoupili na nástup před plukovním cvičením. Měl jsem na výběr, zahlásit, že vojáci chybí a snížit hodnocení cvičení hned na začátku, nebo to zatlouc a vojáky dál hledat. Zvolil jsem druhou variantu a připravil si několik bezesných nocí. Po zahájení cvičení jsme z technikou vyrazili do terénu a mně zůstal jen ZVP, aby vojáky hledal. Poslal jsem ho naspátek do tábora, zda tam nezůstali, vše bylo marné. Nejhorší chvíle jsem zažíval, když mně velitel pluku zavolal na svou pozorovatelnu, z které jsem měl své jednotky řídit. Na pozorovatelně byl kromě velitele pluku taky velitel divize a ruský plukovník, poradce velitele armády. Cvičení probíhalo v zimě, teploty se pohybovali pod bodem mrazu a já jsem s každým telefonem, který bral velitel divize, čekal správu, že našli dva zmrzlé vojáky. Ani navím kolik času jsem takhle na pozorovatelne strávil, zachránilo mně další pokračování cvičení. Do konce cvičení se vojáci nenašli a tak jsme se bez nich vrátili do posádky. Hned po uložení zbraní a techniky jsem velitele roty vyzval, aby se autem vydal na Doupov a vojáky našel. Nakonec je našel NŠ praporu kpt. Novák v táboře, který jsme opustili, kam nastoupil jiný pluk a oni topili v zemljankách a čistili cizím vojákům kanady a za to dostali najíst. Vlastně konali činnost, na kterou si původně ztežovali jako na šikanu.
Po odhalení desky
(M.Brož, 15. 4. 2012 14:36)
Tak jak jsem avizoval po 18.květnu zkusím touto cestou publikovat jednotlivé části knížky "Zelené epizody" .Tak dopředu uvádím názvy a rozsah jednotlivých epizod.Jde o rozsahem nevelkou knížku amatérského autora (cca 60-70 stran textu-dle tiskařské úpravy), která obsahuje 12 krátkých epizod ze života vojáků vojenské posádky Cheb, v počátku 70. let minulého století.
Volným způsobem ve stylu vzpomínek. jsou zde popsány příběhy, které dokreslují pohled na život vojáků v kasárnách v Chebu, i některé vazby na podniky a civilní obyvatelstvo města.
Vojsko bylo dlouhou dobu součástí života města Chebu.
Humorným zaměřením epizod chce autor přiblížit atmosféru tehdejší doby ve vojenském prostředí.
Úvodem 3
epizody
1. Cesta tam 5
2. S rudou zástavou 8
3. Dvě písmena 15
4. Prověrky 20
5. Pěšky jako na vozidle 29
6. Člověk vždycky na prvním místě 34
7. Výstavba střelnice 40
8. Nedělní ráno 45
9. Politické školení 48
10. Jablko poznání 52
11. Jednota armády a lidu 58
12. Vždy připraven 61
Závěrem 65
Re: Po odhalení desky
(kpt Guzmicky Pater Ivanka pr/Nitre, 19. 4. 2012 11:16)
Prajem pekný deň pán Brož ako sa dostanem k tejto publikácii strašne ma to zaujíma ďakujem
Guzmický
Re: Re: Po odhalení desky
(M.Brož, 26. 4. 2012 10:02)
Dobrý den, snažil jsem se hned odpovědět,ale asi jsem zadal špatný kontrolní kód a na stránky jsem se dostal až teď.Tak se omlouvám. Zatím mám ty epizodky pouze v elektronické podobě. Snažim se je vydat písemně, ale je to drahé.Možná se mi to podaří s pomocí příspěvku města, nebo nějakého sponzora, ale víte jaká je situace. Snad to technicky projde na těchto stránkách,zkusím po 18.5. nějakou epizodu a uvidím.Díky za zájem i za připomínky od zkušenějších, nejsem spisovatel, psal jsem to z pohlednu vojáka
v.z.s., jména vojáků a důstojníků jsou pochopitelně v ději pozměněna.
Mějte se pěkně M.Brož
Zelené epizody
(M. Brož, 9. 4. 2012 16:55)
Zdravím všechny "Thälmannovce". Díky M.Mojžíšovi jsem se dozvěděl adresu těchto stránek. Za letošních mrazivých zimních večerů jsem sepsal drobnou sbírku 12 humorných epizod z prostředí chebského útvaru . Pokud to půjde, začnu je postupně publikovat ke dni odhalení pamětní desky prostřednictvím těchto stránek a pokud se mi podaří sehnat nějakou korunu, možná i tiskem. Obsah teď konzultuji s M.Mojžíšem. Mějte se všichni co nejlíp.
M. Brož, 3.mspr "Vízo" a VR 1971-73.
poděkování
(ballák, 18. 3. 2012 10:54)Velké díky všem kteří se zasazují o umístnění pamětní desky v místech kde stávala chebská kasárna , kde jsem v lé tech 1964- 1966 prožil svá vojenská léta. Sám se asi odhalení pamětní desky nezůčastním k vůli zdravotnímu stavu, ale bude jistě dost těch kteří na těchto stránkách o této akci napíší a vloží fotografie. Snad to napodruhé skončí úspěchem. Všechny kdo se této akce zůčastní zdraví Pavel.
poděkování
(Vladimír, 18. 3. 2012 6:20)Chtěl,bych poděkovat všem,kteří se zasloužili o to co proběhne toho 18.5.2012.Jste opravdu borci a přeji si, aby účast byla co největší.Ještě jednou díky.
Cesta skrz Karlovy Vary
(Petr Podpěra, 5. 3. 2012 21:35)Dovolte mi vstoupit! Tady velitel 3. čety,4.střelecké roty, 65. morostřeleckého pluku Karla Havlíčka Borovského, četař Podpěra. V roce 1960 jsem byl velitelem vozu při přesunu do Činova. Jako záklaďákovi mě přidělili tu nejhorší šunku V3S od pluku. Ještě před Loktem jsme opravovali třikrát, vypadli z kolony a hrozila basa. Pluk objížděl Karlovy Vary oklikou. My, jediné auto, jsme je projeli oproti zákazu v naději, že to nepraskne. Prasklo! Nějaký snaživý policajt si pečlivě zapsal SPZ. Kdosi z mužstva na korbě měl totiž zastrčeno 1/2 metru točeného salámu do kalhot, mával s ním a pokřikoval na ženy, jak stálo v tom hlášení. Když jsem stál v pozoru před velitelem pluku pplk Srnkou v jeho kanceláři, všimnul jsem si, že mu cukají koutky úst. Taky z toho měl srandu. Zavřeli mě až později.
Cheb - Někdy v letech 1964 - 66.
(rudolf - PT baterie, 22. 2. 2012 13:19)
Nástup do stráže a kontrola dévéťákem probíhala na nádvoří na "horní bráně".
Stráže z jiných kasáren se tam musely pěšky nebo náklaďákem dostavit!
Jednou se stalo,že strážní oddíl,z kasáren J.Fučíka nějaký německý turista při přesunu pěšky na "horní bránu" přes chebské náměstí vyfotil!Snímek,na kterém byla skupina vojáků nedbale ustrujených,pochodující bez kázně,se zbraněma nedbale přes ramena,vyšel v německém časopise.Nápis - přesun jednotky československých vojáků.
Reakce - kontráši lítali jako bez rozumu.Oddíl byl následující den komletně v base!
Třetí část 2.epizody
(M.Brož, 5. 6. 2012 9:16)